Pred 55 rokmi sa narodil básnik, textár a publicista Jozef Urban

Bratislava 28. novembra (TASR) – Bratislava 29. novembra (TASR) – Každá doba má svojich básnikov. Niekedy utajených pustovníkov, hľadajúcich v ústraní zaklínadlá k minulosti i budúcnosti, inokedy sú to básnici–kométy, žeravo osvetľujúce prítomnosť. Takto charakterizoval básnika, textára a publicistu Jozefa Urbana jeho kolega Maroš Bančej. V piatok 29. novembra by sa Jozef Urban dožil 55 rokov.

Jozef Urban sa narodil 29. novembra 1964 v Košiciach v rodine železničiara. Základnú školu a gymnázium navštevoval v rodnom meste, kde v roku 1983 zmaturoval.

Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, odbor ekonomika zahraničného obchodu. Po skončení vysokoškolských štúdií krátko pracoval v redakcii Literárneho týždenníka (1988-1989), potom prešiel na miesto redaktora novovzniknutého literárneho mesačníka pre mladú literatúru a umenie Dotyky a v roku 1990 sa stal jeho šéfredaktorom.

Potom sa stal zástupcom šéfredaktora týždenníka pre mladých Mladé rozlety (1991-1992). V období rokov 1993-1994 bol riaditeľom Medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana v Bratislave. V rokoch 1994-1997 bol v slobodnom povolaní a venoval sa literárnej tvorbe. Od roku 1997 opäť pracoval ako redaktor Literárneho týždenníka.

Jozef Urban debutoval ako 21-ročný básnickou zbierkou Malý zúrivý Robinson (1985), za ktorú získal cenu Ivana Krasku. Jeho básnické začiatky si zaspomínal spisovateľ, prekladateľ a básnik Ľubomír Feldek: "V čase, keď som sa ako vedúci redaktor redakcie poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vyberal na lov talentov, podaril sa mi parádny úlovok. Zastihol som v jednom zariadení reštauračného typu pri popolníku fajčiť ´na stojáka´ troch najtalentovanejších básnikov vtedajšej mladej generácie: Karola Chmela, Mariána Reisela a Jozefa Urbana. ´Prineste mi svoje básnické zbierky, chlapci,´ vyzval som ich. Pozreli sa na mňa nedôverčivo. Vedeli, že mám nad sebou riaditeľa, ktorý uprednostňuje mladé dámy. ´Čo sa s nimi stane, keď tie zbierky prinesieme?´ opýtal sa ma Jozef Urban. ´Vyjdú,´ ubezpečil so ich. Priniesli ich a vyšli. Keby by som sa s Jozefom Urbanom stretol dnes, určite by sme si zaspomínali na to naše stretnutie, žiaľ, už sa nám to podarí až v pekle."

Po svojom úspešnom debute Jozef Urban napísal a vydal zbierky Hluchonemá hudba (1989, 2003), Kniha polomŕtvych (1992), Snežienky & Biblie (1996). Spolu s generačnými spolupútnikmi Marošom Bančejom a Janom Litvákom napísal zbierku textov Výstrel z motyky (1990).

Po jeho predčasnej tragickej smrti vyšli Urbanovi zbierky (výbery) Voda, čo nás drží nad vodou (2000), Dnes nie je Mikuláša (2001). Napísal vademecum pre mladých autorov Utrpenie mladého poeta (1999, 2002), knižne vyšli aj jeho eseje a reportáže z Literárneho týždenníka Blízko, ale čoraz ďalej (2001). V roku 2016 mu vydavateľstvo Slovenský spisovateľ vydalo bibliografiu Život je frajer, ale ja som väčší.

V Urbanovej tvorbe pre deti a mládež dominujú Dobrodružstvá vranky Danky (1995). Je aj autorom rozhlasovej hry Poznáme svojich ľudí (1990).

Životnému príbehu Jozefa Urbana sa venovala jedna časť dokumentárneho cyklu Radosť zo života z dielne STV a štúdia K2 (2008). Portrétom básnika je aj dokument Malý zúrivý Robinson - Road movie v réžii Tiny Diosi (2009).

Rozhlasová redaktorka a publicistka Jana Hevešiová nahrala s Jozefom Urbanom niekoľko zásadných rozhovorov a pásiem: „Ja som ho naposledy videla v krásny, nezvyčajne slnečný decembrový deň roku 1998. Nahrávala som s ním krátky rozhovor do vianočnej hodinovej relácie, ktorej ústrednou témou bola radosť. Vysielali sme ju presne na Štedrý večer a mala trochu filozofujúci názov: Čo rozdáš, to sa ti vráti. Boli to úvahy nad ukážkou z knihy americkej spisovateľky Bettie Youngsovej. Americkú, žensky uchopenú, „sladkosť“ príbehu som chcela zmierniť slovenským a zároveň mužským postojom k našej téme. Jozef Urban v ten deň pricestoval zo Zvolena, kde býval, šíril okolo seba pohodu a tešil sa z práce na novom muzikáli,“ zaspomínala si Jana Hevešiová.

Jozef Urban sa intenzívne venoval aj tvorbe textov populárnych piesní a mnohé z nich sa práve vďaka jeho autorskému prínosu stali hitmi. Len ako príklad možno spomenúť tituly Voda čo ma drží nad vodou (Elán), Len s ňou (Miroslav Žbirka) či pieseň Vráť trochu lásky medzi nás (Money Factor). Jeho básnická optika je pretavená aj do piesní Petra Lipu, Janka Lehotského, Roba Miklu, Petra Nagya, Vaša Patejdla, Beáty Dubasovej, Oľgy Záblackej, Kataríny Hasprovej, skupín AYA, Dorian Gray, Collegium SDS, Broken Heart, Credo či Kompromis.

Jozef Urban sa podieľal i na librete muzikálu Kráľ Dávid (uvádzaný na bratislavskej Novej scéne, 1998).
„Márne si namáham pamäť, či bola skôr báseň, alebo jej autor. Voľajako mi to celé splýva dokopy. Isté je jedno. Keď sme sa s Jožom Urbanom zoznámili, úprimne som sa mu priznal, že mu závidím báseň Prvý vážny záchvat sentimentality, z jeho ešte vtedy čerstvého debutu Malý zúrivý Robinson. Tá báseň sa končí veršom: Už i ja mám naozajstné/spomienky.“ Aj takto si spomenul na priateľa Jozefa Urbana jeho generačný spolupútnik, básnik, textár a novinár Maroš Bančej v knihe Zúrivo, nežne, svoj... (2011), v ktorej sa zhovára s jeho priateľmi.

Na prahu dospelosti mladého básnika privítala a poriadne naštartovala Bratislava. Posledné roky pred tragickou smrťou však žil vo Zvolene. "Vypadneme mlčky, bez pozdravu - z baru tak ako zo života," povedal raz veľmi prorocky Jozef Urban. Tragicky zahynul 28. apríla 1999 v noci na ceste medzi Zvolenom a Detvou pri automobilovej nehode - vo veku nedožitých 35 rokov.